Fyzické týranie v novej práci? Vitajte v mojom svete!

Možno ste postrehli a možno nie, že som pred takmer dvoma týždňami nastúpila v novej práci. Priznám sa, že vstávať o šiestej ráno nie je tak celkom moja šálka kávy, ale do práce som sa tešila a možno práve to je dôvodom, že som zatiaľ ani raz nezaspala. U mňa fakt výkon hodný superhrdinu, takže mi kľudne (aspoň pre dnešok) hovorte SuperZuu.

Titania a Cascala

Začnime ale tým, ako sa to celé vlastne začalo...

Iste viete, že kone milujem už odmala a už od detských čias sa okolo nich motám. Ešte ako malé dieťa som sa vozila na ťažných koňoch, ktoré chodili ťažiť drevo do lesa kde som trávila svoje detstvo a neskôr - to som ešte stále bola na základnej škole - som začala jazdiť western na jazdiarni u nás v meste. Čo ale čert nechcel, môj tréner sa po niekoľkých mesiacoch odsťahoval a v meste nebol nik iný, kto by sa westernu venoval. Musela som teda s jazdením prestať. A hoci som kone počas štyroch rokov strednej školy ani nevidela, moja láska k ním ani na chvíľu neochladla. Štyri roky na strednej škole zbehli ako voda a keď som sa rozhodovala kam na vysokú, mojou prvou voľbou bola Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, konkrétne odbor hipológia. Veľmi som túžila študovať odbor zameraný výhradne na kone, no moja smola sa naplno prejavila keď prijímačky spočívali v otázkach ako "Máte jazdeckú licenciu? áno/nie. Máte trénerskú licenciu? áno/nie." V tú ranu som pochopila, že sa na hipológiu bez potrebných licencií skrátka nedostanem a že celé prijímačky boli robené len naoko a škola už vopred veľmi dobre vedela, kto bude prijatý - konieckoncov koniari sa medzi sebou poznajú viac než dobre, takže bežný smrteľník pri nich nemá šancu. Nakoniec mi ale škola ponúkla iný odbor a síce manažment živočíšnej výroby. Chvíľu som váhala, no keď som zistila, že aj na tomto odbore sa budem aspoň sčasti venovať koňom, súhlasila som. Po piatich rokoch strávených na univerzite a úspešných štátniciach som si v lete 2015 prevzala vytúžený diplom a získala titul inžinier. Krátko po škole som sa vybrala na niekoľko mesiacov do Chorvátska, ktoré som trávila prácou na miestnom ranči. Všetko pekné sa však jedného dňa musí skončiť a ja som sa opäť ocitla na Slovensku. Veľmi som túžila nájsť si prácu v obore, ale sami dobre viete, ako to na Slovensku s poľnohospodárstvom vyzerá.

Konečne práca snov

Po niekoľkých mesiacoch sa mi však pošťastilo a ja som sa dostala na jedno kúzelné miesto, kde teraz trávim celé dni. Začala som pracovať v žrebčinci neďaleko môjho mesta a od tých čias mám úsmev okolo celej hlavy. Nebudem vám klamať - práca je to náročná, hlavne po fyzickej stránke. Našťastie mám tú výhodu, že striedam prácu v stajni s prácou v kancelárii, takže si aspoň trochu oddýchnem. Sú ale dni, kedy sa k papierovačkám vôbec nedostanem a naopak sú tiež dni ako tento týždeň, že kone vidím len z okna a nemám čas sa s nimi ísť pomojkať. Tak či onak, som na tomto mieste nesmierne šťastná pretože v sebe spája presne to, čo som hľadala. Nechcela som miesto, kde by som bola v neustálom kontakte s ľuďmi/zákazníkmi/klientmi, no zároveň som nechcela byť celkom odrezaná od civilizácie. Takto mám v práci skvelých kolegov, s ktorými sa koľkokrát vykecávame aj dve hodiny po tom, čo nám padla. Na druhú stranu keď mám chuť byť sama, idem k mojim chlpáčom a venujem sa im.

Cascala

Diabol v ryšavom kabáte

Všetky naše kone sú absolútne úžasné, teda vlastne všetky až na jednú výnimku, ktorou je náš Vilo. Willy je mladý žrebec, krásny, ryšavý, vysoký so žiarivými očami, má ale tú najdrzejšiu povahu, akú si len viete predstaviť. Tak napríklad hneď v prvý deň sa rozhodol, že sa zahrá na môjho kaderníka a zatiaľ čo ja som mu čistila box, mi on žužlal moje dlhé, roky pestované vlasy. Asi chcel byť jediná ryšavá hlava v stajni. Druhý deň to už bolo o čosi lepšie, konečne mi prestal robiť zle a ja som si myslela, že chlapec pochopil kto je tu šéf. Z tohoto hlbokého omylu ma vyviedol hneď v deň tretí. Vilo si totižto zmyslel, že ma potrápi hneď zrána a že k tomu využije svoje zuby. Áno, dobre si myslíte, Willy sa pustil do hryzenia - neustáleho hryzenia. Chvíľu mi chcel zožrať vidly, chvíľu sa pokúšal prehrýzť pneumatiku na fúriku, no a potom objavil mňa. Hodnú chvíľu ma skúšal zozadu pohrýzť na chrbte, ale našťastie si to odniesla len moja vesta. O čosi horšie z nášho zápasu vyšla moja ruka. Tá ryšavá drzá príšera ma pohryzla! A to dosť bolestivo. Druhé ráno som sa zobudila s nepeknou fialovou modrinou na ľavej paži. Povedala som si však, že to proste patrí k práci so zvieratami a vlastne ma kolegovci už v prvý deň pred Vilom varovali - že vraj toto robí všetkým novým ošetrovateľom (heh, to povedzte mojej modrine). Štvrtý deň som zistila, že kone majú dobrú pamäť, pretože Vilko náš krásny milovaný hneď vedel, ako na mňa má ísť. Do boxu ma už pomaly ani nechcel pustiť, avšak bola som dominantnejšia a po chvíľke naťahovania sa s ním konečne ustúpil. Nejaký čas bol v pohode a potom sa opäť prejavila jeho nie veľmi priateľská povaha. Hej, opäť tie jeho zuby! Už presne vedel kam má útočiť. Schéma chrbát-hrudník-ruky sa opakovala snáď dvadsaťkrát, zakaždým to však boli len náznaky a ani raz nehrýzol naozaj. Nedovolil si lebo som naňho pri každom pohybe skríkla. Nakoniec mu to však nedalo a využil príležitosť keď som nedávala pozor. Sviňa jedna ako ma zase štipol, tentokrát do predlaktia a hneď po tom do pŕs. Au, krutá bolesť, to mi verte. Ja viem, že Willy je v podstate dobrý chlapec, ale je ešte mladý a tak skúša, čo si môže dovoliť. Konieckoncov je rovnaký ako jeho sestra Darista. Tá je síce väčšinou sladká ako med, no občas ju tiež pochytí takáto drzá nálada a skúša kto si nechá skákať po hlave. Našťastie stačilo na tých dvoch párkrát poriadne pokričať a viac si už nedovoľovali. Vtipné však bolo, keď som sa po práci prezliekala v šatni a kolegynka zbadala moju modro-fialovo-zelenú ruku. Len sa tak nesmelo opýtala, či na mňa Vilo skúšal čo si môže dovoliť. Bolo jej jasné od koho to mám, konieckoncov si takýmto fyzickým týraním od Vila prešli všetci :-D 

Hopík

Tak či onak, nová práca ma baví a hoci nie každý sníva o tomto jobe, ja som zaň rada. Veď uznajte - som celý deň uprostred prírody, obklopená asi 50 koňmi a už po prvých dňoch som začala parádne chudnúť - kto by sa sťažoval?

Jedinú nevýhodu vidím v tom, že keď po práci prídem domov, ledva sa dotrepem do sprchy a na blog mi už neostáva toľko času a predovšetkým energie, ako by som chcela. Aj preto teraz vydávam články zriedkavejšie, musím si vytvoriť nový systém, nejako si prispôsobiť nový časový rozvrh a snáď tu bude znova viac než len jeden článok týždenne. No uvidíme, necháme sa prekvapiť. Každopádne už teraz viem, že pre vás pripravujem na december ďalšiu giveaway, takže buďte v strehu, odoberajte môj blog aby vám nič neuniklo a nezabudnite sa zapojiť ;-)